Malofatranská stovka 2016


Podarilo sa mi dostať na moju vysnenú stovku - Malofatranskú. Tešil som sa ako malý chlapec už pol roka, nakoniec to ale nedopadlo presne podľa mojich predstáv, ale nezlyhal som ja, bola to "forcemajeure" a proti prírode nič nezmôžeš.










Ale pekne po poriadku:
V piatok som docestoval do Terchovej, zaregistroval som sa a išiel som si zdriemnuť. Len 5 dní pred MF100 som sa vrátil z USA a ešte som mal problémy s časovým posunom, celkovo som spával celý týždeň len okolo 4 hodiny denne. Podobne to bolo aj noc z piatka na sobotu, kedy som spal dokonca ešte menej.
Po štarte o šiestej ráno z Terchovej, okolo sochy Jánošíka po asfalte na Starý dvor to bola paráda. Aj celkom ostrý úvod cez sedlo Príslop na trojvršie Baraniarky (1270 m) -Žitné (1265 m) - Kraviarske (1361 m) bol v pohode. Nádherné počasie a nekonečné výhľady boli to prečo som tak chcel ísť práve na MF100.
Na prvej živej kontrole na chate Vrátna som do seba len narýchlo hodil kúsok pomaranča a frčal som ďalej. Následné stúpanie na chatu na Grúni (970 m), Štefanovú, sedlo Vrchpodžiar, sedlo Medzirozsutce až na Veľký Rozsutec mi ale ukázalo ze so spánkovým deficitom sa dopredu príliš hnať nemôžem.
Ako vraví neznámy ultratrailový klasik: "Na začiatku je plno veľkých cieľov a ambícií. Na konci už ide len o to aby si človek neogrcal tenisky."
Keď som potom navyše pri schádzaní z Rozsutca v snahe predbehnúť zástup pomalých turistov na reťazami zaistenej trase dolu do sedla Medziholie hodil efektný trojitý kotúľ vpred a oškrel si kolená a dlane povedal som si že som predsa na MF100 prišiel preto aby som si ju užil a ubral som.
Od druhej živej kontroly v sedle Medziholie to bolo špatné... Najskôr som sa dozvedel že Kofoly sa mám napiť koľko chcem ale vodu treba šetriť lebo prameň vyschol. K pollitru vody čo som mal ešte vo fľaške som si preto nabral len ďalší polliter a s prázdnym camelbakom som pokračoval ďalej. Skupinku turistov vpredu som si pomýlil s účastníkmi MF100 a vydal som sa za nimi nie po červenej na Stoh, ale po žltej traverzom niekam úplne zle. To že niečo asi nie je v poriadku mi došlo keď chodník začal podozrivo klesať.
Po návrate na červenú už bola teplota okolo 30°C a tak bol úsek Stoh (1608 m) - Stohové sedlo (1230 m) - Poludňový grúň (1430 m) - Steny, severný vrchol (1535 m) - Steny, južný vrchol (1572 m) až na Chatu pod Chlebom (1423 m) len s litrom vody dosť intenzívny zážitok. Ale výhľady nesklamali. Za tie sa oplatilo niečo pretrpieť. Úsek Snilovské sedlo (1524 m) - Veľký Kriváň bol tiež celkom výživný, potom ale prišla pohodová hrebeňovka cez Pekelník (1609 m) a sedlo Bublen (1510 m).
Na Malý Kriváň (1671 m) to bolo opäť trochu do kopca ale na oblohe už naskákali dosť veľké cumuly ktoré občas zatienili Slnko a mne sa išlo úplne super. Ďalej to bol klesák cez sedlo Priehyb (1462 m), sedlo pod Suchým, chatu pod Kľačianskou Magurou (1115 m), sedlo Príslop a Panošinú (1022) až do dediny Lipovec, kde bola živá K10, "kŕmidlo" a cieľ MF50.
S klesajúcou teplotou som sa cítil lepšie a lepšie, oveľa lepšie než doobeda na Stohu. Z Lipovca som prebehol do Vrútok a odtiaľ som sa po modrej vybral na Minčol. Zrazu mi zazvonil telefón. Organizátori sa pýtali kde sa nachádzam. Vraj sa blíži silná búrka a kým neprejde nemám vychádzať na hrebeň. Onedlho prišiel slušný lejak a blesky, ale bol som v lese a takéto malichernosti nás "ultras" predsa nezastavia. Pokračoval som preto až na horný okraj lesa, pod vrchol Minčolu. Blesky udierali už prakticky sústavne, čas medzi zábleskom a hromom bol tak okolo 3 sekundy takže sa mi na ten holý hrebeň s veľkým dvojramenným hromozvodom na vrchole vôbec nechcelo.
Zostal som preto stáť na okraji lúky a čakal som že front prejde. Po hodine v lejaku bez pohybu som sa triasol od zimy ako po Štefánskom plávaní vo Váhu a povedal som si že síce existuje určitá šanca že ma trafí blesk, ale ak zostanem stáť ešte dlhšie tak skončím minimálne so zápalom pľúc. Preto som sa napriek búrke prebehol okolo dela z druhej svetovej na Minčol (1364 m), cez sedlo Prašivé, Dlhú lúku (1305 m) a Zázrivú (1394 m) k hornej stanici lanovky na Martinských Holiach, kde bola ďalšia živá kontrola.
V Rotunde som našiel niekoľkých sklesnutých, premoknutých a uzimených stovkárov a od chalanov z Horskej služby som sa dozvedel že akcia bola o 22. hodine definitívne ukončená a ďalej sa nejde. Dosť ma to rozčarovalo, cítil som sa úplne v pohode a v lejaku a búrke sa predsa pohybujem v lesoch dosť bežne. Vedel som že by som to na Fačkovské sedlo určite dal.
Pravda ale je že rozhodnutia ohľadne bezpečnosti musí prijať niekto kto je v kľude a nad vecou, nie premotivovaní a endorfínmi nabití účastníci. Tak sme v Rotunde prečkali do svitania kedy nás chalani horskáči zviezli pod kopec do ich chaty a následne do Lipovca pre drop bagy. Potom som si už len v cieli trasy vyzdvihol svoj batoh, konečne som si dal sprchu a akcii bol definitívny koniec.



Hodnotenie článku

Priemerné hodnotenie:
Hlasov: 0
Zvoľte počet hviezdičiek:

Vynikajúci
Veľmi dobrý
Dobrý
Priemerný
Zlý

Možnosti

 
Späť na predchádzajúcu stránku

Vytlačiť článok Vytlačiť článok