Lazová 100-ka 2017


Jubilejný desiaty ročník Lazovky bol zároveň aj mojim jubileom - mojou desiatou "stovkou".
Pridané info o výsledkoch.



Dodatočne pridané info o výsledkoch:
- z plne obsadeného limitu 350 účastníkov na štart nastúpilo 300. Ostatných zrejme odradilo počasie.
- z 300 štartujúcich až 98 trasu nezvládlo. Myslím že najmä počasie na Veľkej Javorine sa podpísalo pod túto rekordnú úmrtnosť...
- ja som prišiel do cieľa ako 79.

Pôvodne som chcel tento príspevok zavesiť na moju webku až vtedy keď budú k dispozícii finálne výsledky, ale organizátori sa rozhodli prvýkrát na Lazovke použiť kontrolné čipy no a trošku to nevyšlo, takže výsledky sú zatiaľ v nedohľadne. A všetky fotky sú drzo odcudzené z Internetu. Nemal som tentokrát so sebou žiadnu vodotesnú fototechniku.



Lazovky som sa zúcastnil tretíkrát po sebe čím som si vyslúžil tričko a právo na pridelenie trvalého štartového čísla.Organizátor Slavo ponechal trasu praktický totožnú s minuloročnou, inak bolo všetko úplne iné. Kým v minulosti účastníkov trápili horúčavy a úsek z Myjavy na Ostrý vrch si vyslúžil prezývku slovenské Death Valley, tento rok celá ultratrailova komunita pár dní pred akciou s napätím sledovala čo to počasie vyvádza.



V minulosti nechali organizátori hobby účastníkov štartovať o pol piatej a až o hodinku a pol za nimi vypustili svorku stíhacích chrtov, tento rok zaviedli hromadný štart o 6:30. No a ešte tie čipy ktoré im nakoniec priniesli viac trápenia ako pomoci.




Prve hodiny po štarte bolo počasie ideálne. Súvisle zatiahnutá sivá obloha s miernym mrholením. V dvoch tričkách, jednom s krátkym a jednom s dlhým rukávom mi bolo príjemne sviežo, potil som sa minimálne a aj spotrebu vody som mal nezvyčajne nízku. Dve a pol hodiny po štarte som už bol na Bradle. Na slovenskej strane bolo veľa asfaltu a tak sústavne mierne mrholenie vôbec nevadilo. Neskôr na českom uzemi boli poľné a lesné cesty už trochu klzké ale stále to bolo v pohode.




Skutočná sranda prišla až na hraničnom hrebeni. Najskôr intenzivny dážď pokryl cestu mokrou snehovou pľačkanicou a prúdmi kalnej vody, do toho prišli ľadové krúpy letiace vertikálne v silnom západnom vetre a nakoniec veľké snehové vločky a hustá hmla. Stále som mal na sebe len dve úplne mokré tričká ale nebol som ochotný a ani schopný v tej zime a vetre obliekať ďalšiu vrstvu. Muselo to počkať až na Holubyho chatu.

Dohľadnosť pri vysielači na Veľkej Javorine. Silný vietor, dážď, krúpy ani sneh na fotke nevidieť:


Na chate mi chvíľu trvalo kým som si skrehnutymi prstami dokázal na mokré tričká obliecť mokrú šušťákovú bundu a natiahnuť si mokré rukavice. Možnosť objednať si pri bare horúci čaj a posedieť vo vykúrenej chate bola neuveriteľne lákavá ale vedel som že by ma už na zvyšných 40 km von asi nikto nedostal. Tak som len zaťal drkotajúce zuby a bez občerstvenia vyrazil ďalej. Ešte aj paličky som tam zabudol, ako som o 20 minút neskôr, ale také paličky pre ktoré by som sa vracal naspäť na Javorinu ešte nevymysleli.

Každý sa pred počasím chránil ako vedel. Napríklad toto použitie termofólie nazvala Julča Batmendijnová vo svojom blogu (oplatí sa čítať tu) "ľahký metalický kardigan" :



Našťastie vietor bol západný a tak bola trasa smerom na Cetunu v závetrí­ a s klesajúcou nadmorskou výškou citeľne stúpala teplota. Úsek z Cetuny cez Lubinu a Vaďovský vrch nemám rád. Človek už chce byt vo Višňovom a to stále nikde.



Na super občerstvovačke pod Čachtickým hradom som vypil celého nealko Radlera a vyrazil na záverecných 15 kilometrov. Okolo Ší­pkoveho v ktorom bola posledná, bonusova a trochu utajená občerstvovačka bolo poriadne blatisto, ale svetlá Vrbového priťahovali ako magnet. Do cieLa som dorazil v case 17 hodín 26 minút, čo je o hodinu viac než vlani, ale pri zohľadnení slabého­ tréningu, biedneho zdravotného stavu a ostatných tohtoročných špecifík sa nesťažujem.



Roba Frohna ktorý to dal tesne pod jedenásť hodín, ani pár ďalších ktorí to stihli pod dvanásť neriešim. Niečo také môj mozog jednoducho nedokáže pochopiť. Viac ma fascinujú ľudia na opačnom konci výsledkovej listiny - vibramovo-ruksakoví diaľkoplazeckí turisti, . V čase keď ja som už bol po absolvovanej stovke dávno osprchovaný, vyspatý na tribúne topoľčianskej plavárne som sledoval synov vodnopólový zápas,



niektorí účastníci, medzi nimi chlapi a ženy vo veku 60+ boli ešte na trati. 28 a viac hodí­n. A nevzdali to, doš¡li až do ciela. Klobúk dole. Ktovie kde ja budem o 15-20 rokov....

Pridávam jediné foto na ktorom som sa našiel, aj keď v totálne nebežeckej póze:


Tu je môj záznam trasy:


A ešte krátke promo videjko od vynikajúceho ULTRA filmára Adama Lisého:


Mimochodom, ak máte nejaké skúsenosti ako fungovať a behať s týmto, ked vás chrbát a všetky kĺby bolia a ste chronicky unaveni, dajte vedieť:




Hodnotenie článku

Priemerné hodnotenie:
Hlasov: 0
Zvoľte počet hviezdičiek:

Vynikajúci
Veľmi dobrý
Dobrý
Priemerný
Zlý

Možnosti

 
Späť na predchádzajúcu stránku

Vytlačiť článok Vytlačiť článok