Aviatik - stránka nielen o lietaní

Lazovka 2018
Publikované: Sobota, 12.05. 2018 - 00:20:00
Vec: Beh



Prvá stovka v tejto sezóne bola pre mňa dosť náročná. Ale nevzdal som ju.



V ostatných mesiacoch mám vytvorený výrazný spánkový deficit a ani tretí aprílový týždeň nebol výnimkou, v priemere som spal necelých 5 hodín denne. Preto vidina víkendovej Lazovky pôsobila dosť hrozivo. Jedinú nádej vo mne udržiaval plán vypadnúť v piatok z práce pred šiestou, ísť sa do Vrbového zaregistrovať , zaliezť v telocvični do spacáku a spať pred ranným štartom aspoň 7 hodín. Do Vrbového som síce cez Žilinu a Trenčín dorazil relatívne skoro, ale na rozdiel od môjho plánu som tu nezostal na noc ale po registrácii som išiel do Topoľčian a odtiaľ ráno o štvrtej zasa naspäť, takže aj posledná noc pred štartom predstavovala len asi 5 hodín spánku. Na štarte bolo napriek meteorologickým hrozbám celkom sviežo a tak prvá časť trasy prebiehala v úplnej pohode. Na Bradlo som dorazil po dvoch hodinách a desiatich minútach celý vytešený.


Odkedy Slavo pred dvoma rokmi zaradil do trasy aj hrad Branč zvýšil sa počet kilometrov behaných po asfalte čo mojim starým kĺbom trápeným boreliózou vôbec neprospieva. Navyše sa začali napĺňať hrozby meteorológov - na oblohe ani obláčik a teplota sa šplhala na 27 °C. Stále to ale bolo OK. Keď Slavo zaradil do trasy spomínaný hrad Branč, vyradil z nej pre zmenu rozhľadňu Žalostiná. Tento rok sa ale nostalgicky „obzrel za uplynulými 10 ročníkmi“ a do trasy dal aj hrad, aj rozhľadňu.



V stúpaní z Vrboviec na Žalostinú mi horúčava začala naozaj vadiť. Strašne som sa potil a keď som popíjal vodu a zvlažoval neustále suché ústa a hrdlo po pár hodinách som opuchol tak že som si musel hodinkový remienok povoliť postupne až o tri dierky. Mojim obličkám sa evidentne žiadne ultraaktivity zvládať nechcelo. Prepol som teda do pohodového režimu – keď mi bolo teplo tak som si niekde v tieni stromu sadol a 10 minút posedel a podriemal.


Neskôr popoludní už bola teplota príjemnejšia a na Javorine som sa cíti úplne v pohode, preto slabé kusy čo sa rozhodli pre DNF práve na Holubyho chate a hľadali dalších zúfalcov čo by s nimi zdieľali cenu taxíka do Vrbového pre mňa nepredstavovali žiadnu hrozbu.

Zmena prišla bez výstrahy niekde pred K12. Žalúdok zrazu odmietol poslušnosť a ja som záverečných vyše 40 kilometrov strávil potácaním sa v tme a rovnomerným rozptyľovaním žalúdočných kyselín pozdĺž trasy. Viem že na Lazovke štartovalo necelých 350 účastníkov, na hrebeni od Čachtického hradu po Šípkové som ale mal pocit že ma ich obehlo už aspoň 500, pričom všetci sa pýtali rovnakú otázku, či som v pohode. Odpoveď „Jasné, som OK.“ od človeka ktorý v hlbokom predklone vydáva do nočného ticha charakteristické zvuky a ktorému lúč svetla z čelovky osvetľuje zvratky kvápajúce z nosa a úst asi neznela veľmi dôveryhodne. Zlé to bolo až po občerstvovačku v Šípkovom kde ma pohár zeleninového vývaru od Maťa Urbaníka zasa postavil na nohy.
Nekonečných 22 hodín trvajúca kalvária, nijako nepripomínajúca 16 a pol hodiny z roku 2016, ma ale nakoniec do cieľa doviedla na celkovom 164 mieste, čo znamená že som aj tak skončil v prvej polovici. Hlavné je že moja štvrtá Lazovka bola už mojou štrnástou stovkou a zatiaľ si stále držím čistý štít – bez DNF.










Tento článok si môžete prečítať na webe Aviatik - stránka nielen o lietaní
http://aviatik.info

Tento článok nájdete na adrese:
http://aviatik.info/modules.php?name=News&file=article&sid=316